Rodáci

Anton Kardhordó - narodil sa 31.5.1797 v Šaštíne, zomrel 8.1.1874 v Šuranoch. Bol osvieteneckým kňazom a bernolákovským spisovateľom a prekladateľom. Ako kňaz pôsobil v Seredi, Šintave a v Šuranoch. V r. 1858 založil nadáciu pre chudobných žiakov. Napísal dielo : Viučování katolíckeho náboženstva v otázkach a odpoveďách (Trnava 1829).

Mons. Karol Michal NečesálekMons. Karol Michal Nečesálek - narodený 26.9.1865 v Šaštíne, zomrel 31.7.1936 v Bratislave. Bol kňazom, ľudovýchovným pracovníkom, publicistom a botanikom. Písal pod pseudonymom Michal Šaštínsky. Ako kňaz pôsobil v Uníne a v Borskom Sv.Mikuláši. Od roku 1926 bol apoštolským protonotárom, kanonikom trnavskej kapituly, vikárom, monsignorom a diecéznym škôldozorcom so sídlom v Bratislave. Bol autorom odborných prác o pestovaní ovocných drevín. Publikoval protialkoholické články. Prekladal náboženskú literatúru, najmä z nemčiny. Napísal náboženskú cestopisnú esej. Bol znalcom liečivých bylín. V rokoch 1920-27 zastával funkciu podpredsedu Spolku svätého Vojtecha. Mal veľkú zásluhu na tom, že do Šaštína prišli v roku 1924 saleziáni.

 

 

Ján DopjeraJán Dopjera - vynálezca rezofonických hudobných nástrojov pod názvom DOBRO.

Narodil sa 6. júla 1893 v Strážach (za Rakúsko-Uhorska) ako najstarší syn (celkom štvrté dieťa z desiatich) Jozefovi a Kataríne (rod.  Sonnenfeldovej). Sestry a bratia: Stephanie, Erma, Eleonora, Rudolf (Rudy), Louis, Robert (Bob) a Valerie (Voli), Gabriela (Gabe) a Emil (Ed). Rodina sa neskôr presťahovala do Dolnej Krupej, , kde je dodnes lokalita nazvaná Dopyerov mlyn. Dopyerov otec bol huslistom aj výrobcom huslí a John pod jeho vedením vyrobil niekoľko prvých huslí už na Slovensku. Bol hudobne nadaný a sám sa naučil hrať na gitaru, mandolínu, ukulele, husle, violu a bendžo. V roku 1908 (Ján mal 15 rokov) sa Dopyerovci z ekonomických dôvodov presťahovali do Los Angeles, kde si otvorili  stolársku dielňu. Tu si Ján zmenil meno a predstavoval sa ako John Dopyera. Tam spočiatku opravoval, neskôr aj vyrábal husle, gitary a iné strunové nástroje. Vyučil sa za prvotriedneho husliara. V r. 1920 sa spolu s bratmi Rudym a Emilom osamostatnili a začali vyrábať husle, gitary a bendžá. John sa onedlho začal zaujímať o možnosti zosilnenia zvuku a skonštruoval husle s kovovým rezonátorom (elektromagnetické snímače vtedy neexistovali) a akustickú celokovovú gitaru s tromi rezonátormi. V r. 1926 John požiadal o svoj prvý patent na gitaru s tenkými postriebrenými rezonátormi, ktoré mali najlepší zvuk.  Vo firme National Strings Instrument Corporation ich spolu s investormi a bratmi začal vyrábať v roku 1928. Nástroj bol úspešný, firma mala 22 zamestnancov, ale rozpútali sa v nej nezhody, ktoré vyvrcholili odchodom Johna a jeho bratov z firmy. Patentové práva síce zostali tejto firme, ale John už mal v hlave plán na nový nástroj. V roku 1929 John požiadal pod Rudolfovým menom o nový patent na gitaru s novým dizajnom, jedným rezonátorom a dreveným korpusom. Napriek tomu, že nástroj vyzeral ako gitara, mal celkom inú konštrukciu a iný zvuk.

S podporou ďalších bratov Boba a Luisa (ktorí sa venovali predaju áut) založili vlastnú firmu a začali vyrábať novú rezofonickú gitaru, ktorú nazvali rovnako ako firmu, podľa začiatku slov DOpyeraBROthers: DOBRO. Tento názov sa udomácnil a časom zovšeobecnel, takže sa tak dnes nazývajú všetky gitary s rezonátormi s iným názvom, pochádzajúcimi aj od iných firiem. Dopyerovci však nezabudli ani na svoje slovenské korene a vymysleli slogan „Dobro znamená dobrý v každom jazyku!“ (Dobro means good in any language!).

V r. 1932 John Dopyera vytvoril spolu s gitaristom Artom Simpsonom niekoľko gitár s elektrickým snímačom, ktoré sú považované za prvé priemyselne vyrobené elektrické gitary, okrem toho získal patent aj na prvé elektrické husle na svete a viacero patentov na dizajn gitary a bendža.

V r. 1934 sa skončili rozbroje a došlo k spojeniu firiem National Strings Instrument Corporation a Dobro, ktoré založili spoločnosť National Dobro Corporation, sídliacu od r. 1935 v Chicagu. Táto firma vyrábala dobrá, elektrické a „steel“ gitary, mandolíny, elektrické husle a zosilňovače. John a jeho brat Rudolf však už prenechali vedenie firmy mladším bratom Edovi a Luisovi a John založil malú hudobnú firmu v meste Grants Pass (štát Oregon), kde ešte vylepšoval nástroje a získal ďalší patent na husle s rezonátorom.

John Dopyera sa dožil vysokého veku.  Zomrel 3. januára 1988 ako 94-ročný v meste Grants Pass v štáte Oregon v USA. Jeho popol bol podľa jeho poslednej vôle rozprášený nad jazerom Crater Lake.

O rodinnú tradíciu a najvzácnejšie kusy vyrobené Janom Dopjerom ešte v Dolnej Krupej sa stará jeho syn John Ed Dopyera Jr., ktorý usporiadal veľmi úspešnú výstavu v Pensylvánii. Jej časť sa dostala aj na Slovensko. Túto časť exponátov John Dopyera Jr. venoval Slovenskému národnému múzeu, ktoré má depozitár v Dolnej Krupej.

V r. 1991 Slovenská asociácia hudby country začala usporadúvať v poslednom augustovom týždni festival na počesť Jána Dopjeru DobroFest v Trnave, pri zrode ktorého stál aj syn Jána Dopjeru, John Dopyera Jr.

V r. 2003 zastupiteľstvo mesta Trnava udelilo Johnovi Dopyerovi Čestné občianstvo mesta Trnava in memoriam.

Na budove obecnej knižnice mesta Šaštín-Stráže (dnes mestskej) pri príležitosti 100. výročia narodenia Jána Dopjeru odhalili tomuto významnému rodákovi pamätnú tabuľu. V roku 1998 sa konali oslavy 780. výročia prvej zmienky o Šaštíne (1218), spolu so storočným výročím železničnej dopravy (11. 6. 1898). Oslavy boli spojené s Dobrofestom, spomienkou na Jána Dopjeru.  

(čerpané z www.wikipedia.org a mestskej kroniky)

 

furstenzeller th

Pavol Fürstenzeller

- rodisko Šaštín, 25. 11. 1925, prvorodené dieťa
- prezývka Fifin (má náplň samých pozitívov, zrkadlí všetky dobré črty, ktoré majster mal, má a ktoré na všetkých prenášal)
- otec Ľudovít Furstenzeller (zverolekár), mama Alžbeta, sestra Viktória
- jeho rodný dom neďaleko cintorína už nestojí (v 60. rokoch 20. storočia ho zrúcali), jeho otec dal postaviť v roku 1935 nový moderný dom, ktorý stojí dodnes oproti majestátnej Bazilike
- jeho prvé detské kresby sa spájajú s učiteľom Viktorom Jakubéczym z ľudovej školy
- Pavlovi začal ukazovať obrazy a dovolil mu aj kresliť jeho strýko Anton Macháček, oslovili ho kresby zhotovené pastelkami a  akvarelovými farbami
- odišiel roku 1937 na gymnaziálne štúdia do Skalice (dobovo sa nazývalo Masarykovo I. československé štátne reálne gymnázium v Skalici)
- jeho najobľúbenejším profesorom sa stal profesor kreslenia Miroslav Sylla, učil ho kresbu ceruzkou, maľby akvarelom, temperou. Olejomaľba sa vtedy na skalickom gymnáziu nevyučovala. Profesor bol nútený odísť, bol prepustený z pedagogickej služby slovenského štátu. Za nového profesora kreslenia mu bol pridelený akademický maliar Anton Djuračka (vyučoval Pavla len veľmi krátko)
- Pavol sa rozhodol po odchode profesora Miroslava Syllu prestúpiť na saleziánske gymnázium do Trnavy. Kreslenie tu vyučoval profesor Ján Hučko
- priateľstvo v Trnave s Justinom Hrčkom, so slovenským básnikom Vojtechom Mihálikom a slovenským ministrom kultúry Miroslavom Válkom
- súkromné hodiny vyučovania u trnavského hudobníka a regenschoriho v Dóme sv. Mikuláša Mikuláša Schneidera Trnavského
- financovanie štúdia, cestovanie do Trnavy bolo náročné a tak rodina rozhodla, že Pavol prestúpi na gymnázium v Malackách
- zložil maturitnú skúšku a už sa videl na výtvarno-umeleckých štúdiách v ateliéri Jána Mudrocha v Bratislave
- podal si prihlášku na Slovenskú vysokú školu technickú, úspešne absolvoval skúšku z kreslenia a maľovania, keď sa však vrátil do Šaštína, rodičia mu oznámili, že bude zememeračom, na vysnívané štúdium maliarstva nakoniec nenastúpil
- zostal na technike, ale študoval úspešne zememeračstvo, bol v 6. semestri, keď sa zmenili vo februári 1948 politické pomery a moc prevzali komunisti, menili sa indexy a na Furstenzellera akosi zabúdali, docent mu povedal, že ho tu nik nepozná, že tu nepatrí keď nemá ani index, zrušili mu štúdium
- po 3 rokoch sa rozhodol, že sa stane učiteľom v rodnom Šaštíne
- Július Bakič mu prisľúbil učiteľské miesto v rodisku s podmienkou, že musí absolvovať učiteľský kurz v Košiciach, ktorý aj absolvoval a začal učiť vo svojom rodisku
- po niekoľkých mesiacoch odišiel na 2-mesačný kurz, po kurze mu dali výmer na národnú školu v Malých Trakanoch pri Čiernej nad Tisou,  po niekoľkých mesiacoch sa vrátil do Skalice, pôsobil niekoľko mesiacov v Holíči
- v  roku 1948 začal na Strednej škole v Skalici  vyučovať výtvarnú výchovu,  na viacerých školách tu  pôsobil až do roku 1986, kedy odišiel do dôchodku.
- bol aj aktívnym športovcom, venoval sa futbalu, stolnému tenisu /ako 16 ročný sa stal majstrom v hre pink-ponku slovenských stredných škôl/, ľadovému hokeju /od roku 1953-1965 pôsobil ako brankár, od roku 1965-1975 pôsobil ako vedúci družstva/
- bol telom i dušou zanieteným folkloristom, učiteľom ľudového tanca na základnej škole, spolu s manželkou bol zakladateľom folklórneho súboru Skaličan / v rokoch 1955-1958 bol  vedúcim tanca, v rokoch 1959-1964 bol vedúcim súboru,  od roku 1961-1982 bol organizačným  vedúcim súboru, v roku 1985 ukončil aktívnu činnosť v súbore/
- svojej srdcovej záležitosti-maľovaniu sa v r. 1952-1970 venoval len občas a vytvoril približne 200 diel. Jeho tvorba sa zintenzívnila v r. 1970-1986, kedy vzniklo približne tisíc diel. Prevažnú časť obrazov do r. 1986 daroval. Evidovať svoje obrazy začal od r. 1977, ale len tie čo predal. Umelec najintenzívnejšie tvoril od r. 1986-2011, kedy aj všetky svoje vytvorené diela evidoval. V tej dobe vzniklo takmer 1600 umeleckých diel.
- celá umelcova tvorba dosiahla úctyhodný počet takmer  2800 diel. Najradšej tvoril vo svojich dvoch ateliéroch /Skalica/
- bol členom a zakladateľom Klubu neprofesionálnych výtvarníkov /od r. 1977/, od roku 1985 bol členom Slovenského fondu výtvarných umení, členom Združenia výtvarných umelcov západného Slovenska sa stal v roku 1989, Slovenská výtvarná únia v Bratislave ho prijala za člena v roku 1990
- výtvarník od roku 1977 až  2011 nespočetne veľakrát vystavoval svoje diela /samostatné a kolektívne výstavy/
- k jeho najznámejším obrazom Šaštína patria: Svätá Trojica /2007, olej/, Sedembolestnej /2002,olej a pastel/, Pútnická cesta /2008,olej/,  Sedembolestnej /2010, olej/, Spomienka /2008,olej/, Tu som sa hrával /2007, olej/, Minulosť v Šaštíne /2011,olej/
-zomrel v Skalici 1. decembra 2012.

/čerpané z knihy: Pavol Furstenzeller – Maliar Skalice a Šaštína, autor PhDr. Peter Brezina, rok vydania 2011/

 

VYZNANIE PAVLA FÜRSTENZELLERA K ZÁHORIU

 

Záhorák som, veru tak, čistokrvný Záhorák.
V Šaštíne som narodený, ftej písčitej krásnej zemi.
A tú zem, vlastne ten písek, mám tak rád, jak si hnízdo lúbí vták.
Šeci sa nám vysmívajú, haňá našu krásnu reč,
ale to je enem klam, kerý mosí zmiznút preč.
Pre Štúrovcú odkaz mám: Slovo mäkký je tak hnusné,
že mi z neho huba tvrdne.
Zato naše slovo mjaký, hned ukáže, kdo je jaký.
Kdo je jaký a jak cíti, nech ukáže v každej chvíli,
jak má svoju vlasť moc rád.
Záhorák sem veru tak, čistokrvný Záhorák.
Od Lamača ke Skalici, žijú ludé Záhoráci,
kerých mám tak strašne rád.
A aby bylo šeckým jasné, ríkam Vám to proto tak,
že sem Slovák – Záhorák !

 

Jozef Karas foto

Jozef Karas

„Bohu na slávu, blížnemu na pomoc“

Jozef Karas sa narodil 14. 2. 1893 v Šaštíne. Bol synom známeho šaštínskeho knihára Františka Karasa, ktorý ako jeden z prvých na Slovensku viazal Písmo sväté v slovenčine. Ukončil strednú a odbornú lesnícku školu v Rakúsku a v Persenbergu začal pracovať ako lesný úradník. Prvú svetovú vojnu prežil ako vojak na fronte. Po návrate z vojny začal pracovať u Správy štátnych lesov v Šaštíne ako adjunkt. V roku 1934 bol povýšený a menovaný do funkcie revírnika –vedúceho polesia. Spolu so svojou rodinou sa presťahoval do horárne v Gazárke. V tejto funkcii prežil i tragické dni 2. Svetovej vojny (bombardovanie lesa, nanútený vývoz dreva do Nemecka, hľadanie partizánov gestapom ai.). S manželkou Máriou (rod. Bakičovou) mal dvoch synov - Jozefa a Františka.

                V roku 1918 ho vymenovali za veliteľa občianskej gardy, ktorú však skoro rozpustili. S ľuďmi z tejto gardy začal v Senici organizovať dobrovoľný hasičský zbor. Pri zakladaní sa stal tajomníkom tohto zboru a veliteľom lezeckej čaty. V tom čase sa začína hasičstvo organizovať v celoslovenskom meradle. Keď sa začal pripravovať prvý zjazd slovenských hasičov, začal Jozef Karas pracovať na organizácii hasičstva v senickom okrese. Zjazd sa uskutočnil v roku 1922 v Trnave za účasti približne sto hasičov. Tu bola založená Zemská hasičská jednota na Slovensku a Jozef Karas sa stal členom jej výboru. V tejto funkcii zotrval 18 rokov, až do roku 1940. Po založení Zemskej hasičskej jednoty na Slovensku vznikla aj Okresná hasičská jednota. Pri jej ustanovení sa stal Jozef Karas prvým námestníkom veliteľa a o 3 roky neskôr bol zvolený za okresného veliteľa. Tak sa začalo jeho 20-ročné pôsobenie v tejto funkcii. Po obciach v celom senickom okrese zakladal dobrovoľné hasičské zbory, získaval ľudí pre dobrovoľnú hasičskú činnosť, pomáhal pri materiálnom vybavení zborov (najmä striekačkami), školil a cvičil hasičov.

                Jeho aktívny život ukončila tragická smrť 23. júla 1945 pri zrážke so sovietskym vojenským vozidlom. Veľkým poďakovaním za jeho prácu pre hasičov na Slovensku bol honosný pohreb s dlhým sprievodom od Baziliky Sedembolestnej Panny Márie až na šaštínsky cintorín. Meno Jozefa Karasa má svoje trvalé miesto v dejinách hasičstva na Slovensku.  Jeho pamiatku si uctili hasiči na 1. Púti hasičov, ktorá sa konala 11. mája 2013 v meste Šaštín-Stráže. 

Oldřich Šabek - narodil sa 24.2.1924 v Šaštíne - zomrel 15.1.1982 v Spišskej Novej Vsi - herec a režisér.

 

V Šaštíne žili

František Anton Hillebrant - (2.4.1719 Viedeň - 25.1.1797 tamže) - rakúsky architekt a staviteľ. Pracoval na sochárskej výzdobe Baziliky v Šaštíne pred rokom 1764.

Štefan Hrebíček – (1.7.1810 Sobotište - 24.8.1866 Šaštín - tu je aj pochovaný) - kňaz, dekan, cirkevný spisovateľ. Pod jeho vedením bol chrám Sedembolestnej Panny Márie dostavaný do terajšieho stavu.

Ján DonovalJán Donoval - Tichomír Milkin - (14.8.1864 Donovaly - 4.11.1920 Smolinské) - kňaz, básnik, kritik a literárny teoretik, prekladateľ. V roku 1900 kaplánom v Šaštíne.

 

Jozef Mária Škarda - (+ 13.3.1847, zomrel v Šaštíne 24.2.1911, tu je aj pochovaný) - kňaz, dekan-prelát v Šaštíne od roku 1885 do 1910. Za neho v roku 1902 bol opravený chrám.

 

Žijúci umelci s pôvodom v Šaštíne

Dušan DušekDušan Dušek – narodený 4.1.1946 v Gbelciach, otec rodák zo Šaštína. Dušan rekreačne bývajúci v Šaštíne - slovenský spisovateľ, filmový scenárista. Napísal vyše dvadsať kníh, filmové scenáre a televízne inscenácie. V mnohých dielach čerpal motiváciu zo života v Šaštíne - posledná kniha Pešo do neba.

 

 

Jana KocianováJana Kocianová - narodená 8.6.1946 v Šaštíne, častá návštevníčka svojho rodiska. Speváčka, ktorá získala výraznú popularitu, vystupuje v rozhlase, televízii, vydala gramoplatne a CD. V roku 1974-75 účinkovala v programe Karla Gotta. Pohostinsky vystupovala v ZSSR, Švajčiarsku, Švédsku, Holandsku, Nemecku a inde.

 

 

 

 

sastin bg dark