O žene s veľkým srdcom

More lásky si so sebou vzala,
hory bolesti zanechala,
prázdno je tam, kde znel tvoj hlas,
spomienka na teba zostáva v nás.


Pani Ing. Mária Vítovcová, rod. Melišová, sa narodila 28. novembra 1939 v Šaštíne manželom Terézii, r. Prachárovej (domáca) a Štefanovi (mäsiarovi). Mala o 8 rokov mladšiu sestru Alžbetu. Celé detstvo malej Marišky bolo nerozlučne spojené so spevom, ľudovými piesňami a tradíciami. V rodine bolo niekoľko vynikajúcich spevákov i muzikantov a tak bolo úplne prirodzené, že vyrastala medzi spevom a piesňami, čo poznačilo, ovplyvnilo a nasmerovalo celý jej život.   Po ukončení meštianskej školy v Šaštíne odišla študovať na Obchodnú školu do Bratislavy. Počas štúdia mohla svoju lásku k ľudovému spevu a tancu naplno rozvinúť v práci SĽUKU, ktorého bola členkou. Ako 23-ročná sa (24.11.1962) vydala za Stanislava Vítovca, rodáka zo Šumavy. V roku 1963 sa  im narodila jediná dcérka Mária. Po nešťastnej tragickej udalosti 24. 10. 1964, pri ktorej jej zomrel manžel, zostáva sama len s malou ročnou dcérkou (a tak je to až do konca jej života). Po tejto životnej tragédii začína popri práci na Krajskej vojenskej správe v Bratislave (ako administratívna pracovníčka) študovať choreografiu. Neskôr pracuje ako sekretárka predsedu ONV na Okresnom národnom výbore v Senici a potom na Správe finančnej kontroly ako kontrolórka a začína študovať na Vysokej škole ekonomickej. Odtiaľ odchádza do Bratislavy na Krajskú finančnú správu. Najprv do funkcie referentky, neskôr vedúcej oddelenia kontroly, ďalej zástupkyne riaditeľa a nakoniec aj ako riaditeľka Správy finančnej kontroly. Tu pôsobí až do odchodu do dôchodku v roku 1999. Svojou svedomitou a pracovitou povahou si získala napriek prísnosti nielen voči sebe, ale aj na iných, priazeň všetkých zamestnancov. Ani po odchode do dôchodku na nich nezabúdala a svojim bývalým kolegom vždy zablahoželala k meninám či narodeninám.

Veľmi ťažké obdobie po rodinnej tragédii prežíva i vďaka tomu, že sa začne venovať folklóru a mladým v rodnej obci. V roku 1971 stojí pri zrode folklórneho súboru Borinka ako jeho vedúca a venuje mu všetok svoj voľný čas. Práca s deťmi a mládežou jej pomáha odpútať sa od tragédie, ktorá ju postihla. Tu využila svoje vedomosti zo štúdia choreografie, ale zbierala aj zvyky a tradície z okolia obce. Veľké úsilie vynaložila aj pri zháňaní oblečenia, krojov, ale aj ostaných doplnkov ku krojom. Najprv pre veľkých tanečníkov a potom aj pre menšie deti, s ktorými pracovala. Z Bratislavy dochádzala každú sobotu, aby sa venovala 3 – 5 hodín nácvikom tancov a piesní. V období pred vystúpeniami to bolo aj 2 razy do týždňa, aby všetci všetko svedomito zvládli a docvičili. Popri tomto všetkom bojovala aj o priestory na skúšanie, lebo nie vždy sa stretli (najmä v začiatkoch) s pochopením.  Pre členov súboru sa stala druhou mamou, ktorá si našla čas, aby ich vypočula, poradila či aspoň usmernila. Prežívala s nimi všetky ich starosti, prvé lásky, vedela poradiť v osobných veciach, chápala ich, no najmä – mala ich nesmierne rada. Navzájom pre seba znamenali veľa. Ona pre nich a naopak oni pre ňu. Žila pre Borinku, bola to jej veľká láska a ona jej veľa obetovala. So súborom absolvovala celý rad vystúpení nielen v rodnom Šaštíne, Strážach a okolitých obciach v okrese. Zúčastnili sa vystúpení, súťaží a prehliadok vo Východnej, Strážnici, Tvrdoniciach, Piešťanoch, Nitre, Trenčíne, Trnave a v mnohých ďalších. Po celom rade krásnych zážitkov, ocenení, ale najmä po odvedení nezaplatenej práce prišlo smutné lúčenie so súborom. So súborom mladých nadšencov pracovala 15 rokov a natrvalo sa tak zapísala do kultúrnych dejín mesta Šaštín-Stráže. Patrí medzi vzácne osobnosti nášho mesta, na ktoré by sa nemalo určite zabúdať.

Bývalým členom súboru sa podarilo neskutočné, keď zorganizovali stretnutie po 40-ich rokoch od založenia Borinky. Uskutočnilo sa 17. marca 2012 a určite nikto nepredpokladal, že je zároveň posledným oficiálnym stretnutím s ich vedúcou a aj druhou mamou, ktorá pre nich tak veľa urobila. „Pomáhali ste mi a boli ste mi oporou v tých najťažších chvíľach života. Mala som rada všetky chvíle, ktoré som  s vami prežila, mala som vás všetkých rada!“  Toto sú slová, ktorými vyjadrila pani Vítovcová svoje vyznanie Borinke a Borinkárom na tomto stretnutí. O rok a 5 mesiacov jej šľachetné srdiečko dotĺklo navždy. Pán života a smrti si ju 19. augusta 2013 povolal k sebe a ona odovzdala dušu svojmu Stvoriteľovi a Spasiteľovi vo veku nedožitých 74 rokov. S milovanou maminkou, babkou a sestrou, pani Ing. Máriou Vítovcovou, rod. Melišovou, rodáčku zo svojho rodného a milovaného Šaštína sme sa rozlúčili 26. augusta 2013  v krematóriu v Bratislave. Pohrebnú svätú omšu slúžil dôstojný pán Anton Srholec, ktorý posolstvo pani Vítovcovej vyjadril touto krásnou myšlienkou: „Nemôže existovať národ, keď nemá vieru a kultúru.“ Pamiatku pani Márie Vítovcovej si môžeme uctiť na šaštínskom cintoríne, kde našla v rodnej hrude svoj večný odpočinok.

Machová

Rozlúčka na šaštínskom cintoríne - uloženie urny do rodnej zeme - 5. október 2013:

vi2

vit3

vit4

vit5

vit6

Mesto Šaštín-Stráže ďakuje pani Ing. Márii Vítovcovej za dlhoročnú prácu v oblasti kultúry! Česť jej pamiatke!

sastin bg dark