O obci

Založenie obce Stráže siaha ďaleko do stredoveku, čo je zrejmé z toho, že jej kostol má letopočet z r. 1339. Obec bola vtedy predstrážou kráľovského hradu Šaštín, čím sa vysvetľuje aj pôvod jej mena. Je jedna z najstarších obcí na Záhorí. Leží na pravom brehu rieky Myjavy na 48° 19´ severnej šírky a 17° 9´ východnej dĺžky. Nadmorská výška je 185 m. Strážsky chotár je od juhu a západu rovinou. Na severe hraničia Stráže so Smolinským a Petrovou Vsou, na východe so Štefanovom, na juhu so Šaštínom, od západu s Čárami. V strážskom chotári leží tiež domínium patriace k šaštínskemu veľkostatku „Pivovar“, „Bobogdány“ a „Pánsky les“. Celý chotár má 2919 katastrálnych jutár. Pôda na západe je piesočnatá, od severu, juhu a východu hlinitá. Roviny sú: Čistonek, Šabaty, Horné lúky a Tále. Vŕšky: Belveder, Hrebeň, Unínske, Barbajky, Novo-Sady a Fajdlovské. Rieka Myjava, ktorá oblúkom tečie od východu k západu, tvorí prirodzenú hranicu medzi Strážami a Šaštínom. Do Myjavy tečie potôčik Rokytie.

Vlastníci územia Stráže

Pretože Šaštín a Stráže už od najstaršieho veku tvorili jedno panstvo, rovnako menili aj svojich pánov a história jednej obce bola spojená s históriou druhej. Po vymretí Arpádovcov prešiel majetok na Ctibora, sedmohradského vajdu. Častými vojnami obec mnoho trpela a jej majitelia sa stále menili. Za Václava II. kráľa českého a uhorského viedla dôležitá obchodná cesta z Prahy tiež cez Stráže do Trnavy. V roku 1423 tiahli cez Stráže husiti pod vedením Jána Žižku a r. 1428 pod vedením Jána Prokopa Veľkého. Keď v roku 1440 celé Slovensko opanoval Ján Jiskra z Brandýsa, usadilo sa mnoho husitov v Strážach. Strážsky majetok, ktorý bol i so šaštínskym panstvom v rukách grófskej rodiny Czoborov, bol v rokoch 1749 - 1762 odkúpený od ich posledného majiteľa v konkurznej podstate Františkom Lotrinským a jeho manželkou cisárovnou Máriou Teréziou z rodinného fondu v prospech cisársko-kráľovskej rodiny.

Bitky na území Stráži

Za vlády cisára Rudolfa r. 1605 bola obec svedkom krutých bojov. Bočkaiho hajdúsi tiahnúci od Senice proti cisárskemu vojsku, stretli sa s Rudolfovým vojskom pri Strážach. V krvavej bitke muselo cisárske vojsko ustúpiť a celá obec bola vypálená a vyrabovaná. V roku 1645 zvíťazili tu nad vojskom Ferdinanda III. Švédi pod vedením Forstensona. Dvakrát bola obec vyplienená Turkami a v roku 1703 bola obsadená Károlyiho Kurucmi.

Letohrádok Belveder

Letohrádok Belveder bol obľúbeným letoviskom Márie Terézie a bol ešte koncom 18.storočia obývaný. Okolo zámočku boli vinice a opatrovateľ 14 až 16 pivníc mal osobitný byt, ktorý ešte stál v roku 1921 a nazýval sa "Kellermajstrom". Zámok mal vraj podzemné spojenie so šaštínskym zámkom, ale nie je nikomu známe, kde bol do neho vchod. Začiatkom 19. storočia bol zámok Belveder rozbúraný, ale pivnice stáli až do roku 1918. Po prevrate však miestny občan rozbúral aj tieto a tehly upotrebil na stavby domov. Jedinou pamiatkou na existenciu zámku je doposiaľ zachovaná zámocká studňa, 60 m hlboká, ktorá podzemnými chodbami bola spojená s pivnicami. Škoda, že majitelia panstva dopustili tieto historické pamiatky rozbúrať a zničiť.

Pohromy

Ale obec nebola ušetrená ani živelných pohrôm. V roku 1620 zúril v obci čierny mor a r. 1831 zničila cholera väčšinu obyvateľstva. V roku 1876 spustošil vodný príval celú úrodu tak, že v tom roku vôbec nebola žatva. Pri tejto pohrome udrel blesk do kostolnej veže a zhorel jej kupolovitý vrch. Veža zničená bleskom bola neskôr znovu opravená, plechom obitá, ale jej pôvodný tvar sa nezachoval. Roku 1886 vypukol v obci veľký požiar, pri ktorom domy od čísla 40 po 68 zhoreli do základov. V roku 1898 bola urobená segregácia a sedliacke polia boli komasované.

Hudba Stráže nad Myjavou

            Ťažko je dnes našim deťom a vnúčatám vysvetľovať, ako sa žilo kedysi v medzivojnových rokoch. To, čo sa odohralo pred 80-90 rokmi, im pripadá ako obdobie stredoveku. Nebola elektrina ani televízory, o počítačoch sa ani nechyrovalo. Ľudia trávili voľný čas úplne inak ako dnes a aj ich zmýšľanie bolo odlišné od toho dnešného. V tých časoch bola aj dychová hudba vnímaná ako čosi výnimočné. Dnešná mládež (česť výnimkám!) sa pri slove dychovka už len pousmeje a poťuká si po čele. Túto hudbu poznajú väčšinou už len z pohrebov a mnohí v živote na vlastné oči žiadnu takúto dychovkársku kapelu nevideli a ani nikdy nepočuli hrať. Možno cez rôzne folklórne slávnosti, ktoré ožili aj v našom meste, tieto predsudky prekonáme a mladých k ľudovkám a tradíciám našich predkov pritiahneme.

Niekedy v medzivojnovom období začalo zopár mladých ľudí zo „zedníckeho“ a tesárskeho cechu zo Stráží premýšľať nad založením vlastnej dychovej kapely. Aby si však mohli kúpiť nástroje, začali hrávať ochotnícke divadlo a tak si na ne zarobili.

dych1

Prvá spoločná fotografia týchto muzikantov pochádza z roku 1939 a tento rok môžeme pokladať aj za oficiálny rok vzniku strážskej dychovky s názvom Hudba Stráže nad Myjavou. Sú na nej títo muzikanti - stojaci hore zľava: Gabriel Vanek (2. krídlovka), Ján Blažík (trumpeta – Es- trúbka), Eduard Adamovič (trumpeta –Es-trúbka), Štefan Mihalovič (trumpeta – Es-trúbka), Štefan Blatnický (baskrídlovka), František Stanek (baskrídlovka), Štefan Havlíček (bas), Karol Hurban (malý bubon), sediaci zľava: Rudolf Kozánek (krídlovka), Gabriel Mach (Es-klarinet), Ján Sloboda (veľký bubon), Štefan Ponca (B-klarinet), Ján Matejovič (1. krídlovka). Neskôr boli niektorí z nich vymenení a nahradili ich noví muzikanti: Jozef Zimka ( krídlovka, Es-klarinet), Tibor Skala (Es-klarinet), Viliam Mach ( Es-trúbka), Ján Ovečka (Es-trúbka), Teofil Vajda - z obce Čáry (B-klarinet) a dvaja Šaštínčania – Jozef Ševčík (Es-trúbka) a Miroslav Weiss (krídlovka).

            Na novšej fotografii sú okrem muzikantov aj ženy – speváčky, ktoré tiež patrili určitý čas k tejto hudbe. Fotografia je urobená v starom amfiteátri pod gaštanmi pri Bazilike asi v roku 1967.

dych2

vzadu zľava: pán učiteľ Anton Lužák, Ján Otrísal, Jozef Dobiáš, Eduard Mihalovič, Oto Adamovič, Štefan Komorník

3. rad zľava: Jozefína (Ralbovská) Nedvědová, Angela Valová, Terézia Ožvoldíková,  Mária Otrísalová, Marta Hloušková, Valéria Kozánková, Rozália Danielová

2. rad zľava: pán učiteľ Švoňava (dirigent), Jolana Kratochvílová, Marta Kučerová, Emília Štvrtecká, Terézia Stupavská, Terézia Burianová, Kristína Suchánková, Mária Hurbanová, Emília Reháková, Štefánia Kopúnková, pán učiteľ Novák (dirigent)

1. rad zľava – muzikanti: Jozef Zimka, Teofil Vajda, Štefan Havlíček, Rudolf Kozánek, Ján Sloboda, František Stanek, Jozef Šefčík, Viliam Mach, Gabriel Vanek, Štefan Blatnický

Výmena muzikantov, ale aj nástrojov (nové si dali vyrobiť v Břeclave u Pavlíka) nastala najmä po vojne v roku 1945. Dychovka hrala s rôznymi obmenami členov a istý čas boli tieto dychovkové kapely v Strážach až dve. Vystriedalo sa v nej množstvo najmä domácich, ale aj zopár cezpoľných muzikantov.

Najväčšiu zásluhu na vzniku tejto hudby môžeme pripísať pánovi Štefanovi Blatnickému (1917-1977), ktorý ju aj po celý čas viedol. Bol dochvíľny a mal rád poriadok.

Zakladajúcich členov dychovky učil hrať Metoděj Prajka z Lanžhota, ktorý vyškolil aj široké okolie dychovkárov a veľkou mierou sa tak zaslúžil o rozvoj tejto hudby v celom regióne. Bol to taktiež hudobný skladateľ, čo zložil množstvo skladieb, ktoré sa dodnes hrávajú. V oblasti dychovej hudby je dodnes veľkým a uznávaným pojmom. Chlapcov učil  hrať z nôt a ovládal všetky nástroje. Jeho úhľadné notové záznamy a písmo boli ľahko rozpoznateľné medzi ostatnými aj po rokoch. Skladby vyberal ľahké i ťažšie podľa toho, s akými šikovnými muzikantmi pracoval. Poniektorí chlapci vystriedali aj niekoľko hudobných nástrojov, pokým im nesadol ten správny.

            Hrali pomerne široký repertoár skladieb: tanečné zábavy ale aj pochody, hymny, cirkevné a pohrebné piesne. Každú nedeľu hrávali hneď po litániách na Belvedéri v Strážach zábavy pre verejnosť až do noci. Nezaobišlo sa bez nich slávenie Božieho tela, Vzkriesenia, marcová procesia (sprievod)  do „boru k Panenke Márii“, procesia Božského srdca, všetky kultúrne i športové akcie, oslavy, ale aj politické akcie, ktoré boli súčasťou života v minulom režime. Nemožno nespomenúť prvomájové oslavy a sprievody v Senici, Skalici a aj doma v našom meste. Veľa z týchto akcií sa odohralo pešo za pochodu a tak mali títo muzikanti aj výbornú kondičku. Vystupovali v blízkom i vzdialenejšom okolí: Orešany, Častá, Trnava, Lamač... Mnohé okolité obce mali svoje tanečné zvyky a ak chceli v týchto obciach hrať, museli sa ich tiež naučiť. V Brodskom to bola vrtená, v Kútoch váľaná, v Čároch dýmaná (tzv. kovársky tanec) a na „Búroch“ adamica.

Ak chceli ako kapela hrať na verejných akciách, nevyhli sa ani povinným preskúšaniam pred komisiou v Senici. Nestačilo teda len vedieť hrať podľa sluchu, museli ovládať aj teóriu a vyznať sa v notách a stupniciach. Podľa ich vedomostí a schopností ich potom zaradili do príslušnej kategórie finančného ohodnotenia, ktoré mohli za vystúpenie dostať vyplatené.

            Približne v roku 1947 nahrali v československom rozhlase platňu s vybranými ľudovými piesňami. Bohužiaľ sa k dnešnému dňu žiadna nezachovala. Boli na nej aj skladby, ktoré by si nevybrali, no rozhodol o nich niekto iný.

dych3

Popis fotografie dychovky z roku 1947 pri príležitosti nahratia platne pre rozhlas:

vzadu zľava: Jozefína Javorková, Ferdinand Salajka, Mária Rozmusová, Viktor Kráľovič, Veronika Gašparíková, Vlčková, Ján Stacha, Anna Omelinová, Jozefína Nedvědová, Baumgartner zo Sobotišťa – učeň v pekárni u Hercogov, prezývaný „Grmla“, Mária Otrísalová, Anton Jarábek

2. rad zľava: Imrich Litomerický, Karolína Reclová, Anton Ralbovský, Ján Blažík, Rudolf Kozánek, František Stanek, Eduard Adamovič, Matej Salajka, Štefan Kozánek, Mária Vaškovičová

1. rad zľava: Michal Hrica, Štefan Blatnický, Gabriel Polák (Štefanovčan), Gabriel Vanek, Ján Sloboda, Tibor Skala, Štefan Ponca, Štefan Havlíček

          Nevystupovali v krojoch a ich oblečenie bolo pomerne jednoduché: tmavé nohavice, biela dederónová košeľa a pod golierom uviazaná zamatová stužka. Ženy - speváčky to mali takmer rovnaké, akurát mali miesto nohavíc tmavé sukne.

            Na pohrebe pána Gabriela Vaňka, už tretieho z jej členov, si zahrali títo dychovkári naposledy. Bolo to v roku 1973 a týmto Hudba Stráže nad Myjavou prestala vystupovať. Všetky nástroje aj s notovými zápismi predali do Kuklova. Táto kapela však dlhú životnosť nemala a tak ani nevieme, kde nástroje nakoniec skončili.

O vzniku strážskej dychovej hudby, jej pôsobení  a vystúpeniach som našla len zopár veľmi stručných informácií. Ich 40-ročná činnosť nie je podrobne spracovaná v žiadnom dokumente. Určite by to bola zaujímavá téma pre rodákov zo Stráží, aby túto tému podrobne spracovali, napr. aj ako bakalársku či diplomovú prácu. Práca to však bude neľahká.

            Potomkovia týchto muzikantov sa dnes hudbe nevenujú a len poniektorí z nich navštevujú ZUŠ v našom meste a snáď sa pokúsia aj o obnovu toho, čo raz ich predkovia vytvorili. Poznalo ich široké okolie a dodnes na to spomínajú. Mnohé rodiny vlastnia zopár zažltnutých fotografií s nevyčísliteľnou hodnotou a snažia sa ich zachovať aj pre nasledujúce generácie.

            V roku 1976 sa pokúsilo niekoľko Strážanov pod vedením pána Marcela Žáka obnoviť miestnu dychovú hudbu. Približne na 10-ročné obdobie sa im to aj podarilo. Pôvodné nadšenie však muzikantom nevydržalo a dali prednosť iným záľubám či povinnostiam. Dnes vídame už len posledných troch strážskych dychovkárov (pán Marcel Žák so synom Marcelom a pán Jozef Nesnadný) doplnených o niekoľko „cezpoľných“ kamarátov, ako hrajú na pohrebných obradoch. Či sa nájdu ešte niekedy nadšení mladí ľudia pre dychovú hudbu, ukáže až čas. Mládež nevie čo s voľným časom a práve tu by mohli zasiahnuť rodičia a starí rodičia, aby deťom ukázali cestu aj týmto smerom. Ľudové piesne sú našou históriou, naším dedičstvom a je len na nás, ako ho uchováme pre nasledujúce generácie. 

            (Článok som napísala s pomocou pána Jozefa Zimku a jeho rodiny, za čo mu veľmi pekne ďakujem a verím, že som ním potešila všetkých priaznivcov dychovky, spomínaných dychovkárov a aj ich rodinných príslušníkov.)

Ďalšie fotografie zachytávajúce strážsku dychovú hudbu:

dych4

dychovka JP

Vystúpenie v KD v Strážach, diriguje pán učiteľ Novák

dych5

V Strážach na križovatke pred budovou starej školy

dych6

Tzv. Športový deň - slávnosť pri príležitosti otvorenia nového futbalového ihriska v Strážach. Fotografia je urobená na strážskej križovatke v smere na Kúty. Na čele sprievodu nesmela chýbať dychová hudba. V strede sprievodu s bubnom Šánek Blažík v hasičskej uniforme. 

dych7

Odvoz umelcov na vystúpenie v traktorovej vlečke. Vpredu sedí pán Blatnický. Na transparente na vlečke nápis JRD Stráže nad Myjavou. (Pred budovou kancelárií JRD v Strážach, dnes stojí vedľa kultúrny dom)

dych8

1. máj na námestí v Šaštíne

dych9

Na púti v Marianke v roku 1968.

dych10

1. máj zo Senice

dych11

1. máj zo Senice

dych12

1. máj zo Senice

dych13

dych14

2 zábery z vystúpenia v Dolnej Súči pri Trenčíne

dych15

Cestou na vystúpenie do Dolnej Súče.

dych16

Na výlete pri Trenčianskom hrade.

dych17

Výlet na priehradu Brno - Bystrc

Duchom stále mladý osemdesiatnik

Jedným z posledných žijúcich muzikantov zo strážskej dychovky je pán Jozef Zimka.  12. mája 2012 oslávil krásnych 80 rokov. V mene mojom, celej redakcie Hlásnika, ale aj všetkých, čo ho poznajú, mu želám touto cestou všetko najlepšie, pevné zdravie a aj veľa síl, aby si mohol zahrať na svojich harmonikách ešte veľa piesní.

Poskytol mi množstvo informácií o dychovej hudbe v Strážach a ja pevne verím, že nimi potešil nielen mňa, ale aj ostatných čitateľov Hlásnika.

Pán Zimka naštartoval svoju muzikantskú kariéru  ešte v detských rokoch, keď mu jeho otec priviezol z rakúskeho Linzu maličkú heligónku. Bral ju do rúk každý štvrtok (to bol kedysi voľný deň a do školy sa nechodilo!) a naťahoval ju dovtedy, kým „nezahrala“ to, čo si želal počuť. Sám sa na nej naučil zahrať niekoľko ľudových piesní. Na tieto svoje muzikantské zručnosti potom už ľahšie nadviazal, keď bolo treba zvládnuť hru v miestnej dychovke. Jeho veľkým učiteľom bol už spomínaný pán Metoděj Prajka z Lanžhota.

Klarinet, na ktorý hrával v dychovke, už takmer 40 rokov nevlastní. Má však doma spomínanú maličkú heligónku z detstva, na ktorej si vie stále od srdca nejakú „ľudovečku“ (napr. Na Pankráci) zahrať. Dokonca mu jeho potomkovia spravili aj videozáznamy pre jeho pravnúčatá. Ako oko v hlave však doma opatruje  klávesovú Deliciu, ktorú si kúpil spoločne za asistencie manželky. Priniesli ju spoločne z Bratislavy, keď sa vybrali kúpiť nový koberec do ich rodinného domu. Koberec chvíľu počkal a už sa aj zodral, ale harmonika robí radosť dodnes.

Jeho veľkou záľubou bolo kedysi (koncom 60. rokov) stavanie motorového člna podľa časopisu Veda a technika mládeži. Staval ho priamo doma v ešte nezariadenej obývacej izbe. Trvalo mu to  dobrého pol roka. Tu mohol zužitkovať aj svoje vedomosti a zručnosti zo sústružníckeho remesla, ktorému sa pôvodne vyučil. Dodnes má doma uložené fotografie, ako sa spoločne s rodinou na tomto člne prevážajú po miestnej Gazárke a rieke Myjave.

Ďalšou veľkou záľubou pána Zimku bolo fotografovanie. Vlastní veľa fotografií, na ktorých sú zachytené nielen rodinné udalosti, ale aj veľa medzníkov v našom meste. Mal doma svoju  fotokomoru a v nej si fotografie aj sám vyvolával. Niektoré z nich nám poskytol na zdokumentovanie vzácnych návštev v Bazilike Sedembolestnej Panny Márie a s krátkym popisom vám ich ponúkame v ďalšom článku.

dych18

Pán Zimka (vpravo) v Strážach na križovatke v roku 1955. Vľavo kamarát Viliam Mach.

dych19

Pán Zimka (vľavo) s manželkou, švagrom Marcelom Žákom s manželkou na vystúpení dychovej hudby pri bazilike v lete 2012.

PS: Pretože sa blíži koniec roka, keď si všetci želáme niečo pekné do toho roka prichádzajúceho, dovoľte mi zopár slov navyše. Želám vám, aby ste stretli každý deň človeka, ktorý vás niečím obohatí, posilní vás, dodá vám múdrosť, silu a posunie vás smelo vpred. No želám vám najmä to, aby ste takým človekom boli práve aj vy pre niekoho iného. Aby ste okolo seba šírilo dobro, lásku, pohodu, múdrosť a aby vás ľudia radi stretávali aj naďalej. Ja som mala možnosť stretnúť takého človeka  práve v pánovi Zimkovi. Z celého srdca mu ďakujem za čas, ktorý mi venoval, no najmä za množstvo informácií, ktoré som sa od neho dozvedela. Je hrdý na svoju rodnú hrudu, na našu baziliku, sám sa pričinil o rozvoj nášho mesta, najmä ten kultúrny a za to si zaslúži môj a aj váš veľký obdiv a uznanie. Ďakujem.

Machová  

 

 

 

 

sastin bg dark