Foto Jana Kocianova

S veľkým zármutkom prijali v týchto dňoch obyvatelia  Šaštína-Stráží smutnú správu o smrti Janky Kocianovej, čestnej občianky nášho mesta.

 Sľúbené spoločné stretnutie a návšteva v rodisku sa žiaľ už neuskutočnili...

Otvárame knihu - monografiu mesta Šaštín-Stráže,  ktorej sa na uvedenie do života dňa 2. septembra 2018 Janka zo zdravotných dôvodov už nemohla zúčastniť. Hneď na prvých stránkach čítame pre nás vzácny jej odkaz, jej  vyznanie:

„Keď počujem slovo Šaštín, vraciam sa do detských rokov.

 A s mojou najlepšou kamarátkou Matylkou sa rozbehneme do polí do žita, ktoré je o hlavu vyššie ako my, na lúky s trávou do pása, namáčame si nohy v Myjávke, zájdeme aj do boru, zaplávame si na Bágri a potom ustaté, ale šťastné sa vyhladované ako vlci hrneme domov. Ja k starenke, ktorá už čaká na dvorku obklopená sliepkami, ktorým tiež vytrávilo ako mne. A starenka nás všetkých nakŕmi, no najprv mi riadne vyčiní, kde som sa tak dlho túlala. Ja sa tvárim pokorne, sľubujem, že už to nikdy neurobím, no obidve vieme, že najneskôr zajtra sa to bude opakovať. Pomáham starenke pozametať dvor, lebo poobede prídu moji rodičia z Bratislavy, tak aby sa nepošmykli, tie sliepky nemajú rešpekt pred nikým! Navečer odskočím do kostola na rínku, som zvedavá, aké to je hojdať sa na lanách zvonov, čo som videla včera u zvonára. Ten ma teraz necháva raz sa na lano zavesiť, no z tej sily, čo ma vyzdvihne do výšky dostanem strach a utekám domov. Naši sú prísni a hneď mi hovoria, že ešte raz a odnesie ma Klekanica. Hrôza!!!

 Keď sa z tohto sna prebudím, vidím Šaštín síce oveľa menší aký bol vtedy a aj menej veselý. Starenku a oboch rodičov už môžem navštíviť iba na cintoríne, rovnako ako Matylku, tráva, kedysi do pása, je dnes iba po členky, žito iba také vysoké, ako bola vtedy tá tráva. Myjávka sa stala iba nepatrným potôčikom a v starenkinom domčeku bývajú cudzí ľudia. Šaštín sa stal smutným miestom. No iba na chvíľu. Vždy, keď sem prídem, znova sa ponorím do spomienok a znova sa všetko to krásne a vraj nenávratné vráti. Veľa priateľov už v Šaštíne nemám, no nikdy sa tu necítim sama. Mám všetkých milých aj drahých okolo seba a preto sa sem budem vždy rada vracať, kým sa s nimi všetkými nestretnem tam, v neznáme.

A Šaštín bol, je a aj vždy bude tým elixírom, ktorý spôsobí, že netreba rátať rôčky ani vrásky, že vo vnútri duše opäť zaznie bezstarostný detský smiech. A preto ho mám tak nesmierne rada.„                                                                                          

                                                                                                                                                              Jana Kocianová                        

Janke zo srdca ďakujeme a nikdy na ňu nezabudneme.

Navždy bude pre nás vzorom pre svoj pozitívny a radostný prístup k životu. Tak, ako vo svojich  piesňach  spievala, tak aj žila. S pokorou  vedela prijímať všetko, čo pre ňu život pripravil, a neboli to vždy len ľahké a jednoduché obdobia.  Hovorievala,  že čo má prísť, raz príde, netreba zúfať.  Treba sa tešiť  každému novému ránu  a aj tomu, čo ešte len príde.  Vedela sa kochať  prírodou a kvetmi, obdivovať vtáky, kŕmiť ich a spievať si.  Navzdory všetkým a všetkému.

Sme vďační Janke za každú chvíľu, ktorú sme s ňou mohli prežiť, za každú jej pieseň, ktorou nás potešila a povzbudila. Ďakujeme za zviditeľnenie nášho mesta a jeho vynikajúcu reprezentáciu. 

  Slzy sú niekedy vzácnejšie ako úsmev.

  Úsmev rozdávame skoro každému,

  ale plačeme len pre toho,

  koho máme skutočne radi.

sastin bg dark