|
Mariánska sonáta
Cez bory, cez piesky, čaká ma dlhá púť:
mnohé mám pochopiť, na mnohé zabudnúť …
Ňou ľudské srdce sa prediera k úľave,
na lístí všade sú chrastičky hrdzavé.
Záhorím vedie veľa ciest,
však hlavná je tá jediná,
po ktorej možno prosby niesť
až do náručia Šaštína.
Veterný September vďačí sa bohato
zlatými plátkami z pokladníc agátov,
my k Panne Márii /veď o nás všetko vie/,
na srdciach nesieme chrastičky boľavé…
/Eva Fordinálová/
|
|
| 